Dnes a zajtra

Autor: Luboslav Brezina | 14.2.2012 o 10:54 | (upravené 14.2.2012 o 16:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  9x

V druhej polovici septembra 2010 napriek intenzívnej likvidačnej kampani politických strán takmer milión občanov Slovenskej republiky jasne vyslovilo, že chce zrušiť imunitu poslancov Národnej rady SR. Boli splnené všetky podmienky demokratického celospoločenského hlasovania. O takomto silnom exekučnom mandáte môže iba snívať ľubovoľná demokratická spoločnosť. Nič sa nestalo. Zmarené referendum 2010 a nasledujúci vývoj situácie naviac ukázal, že súčasný stav práva a spoločnosti v Slovenskej republike neposkytuje (1) občanovi žiadne naozajstné možnosti priamo uskutočňovať veci verejnoprospešné a (2) nevytvára ani náznak skutočnej hrozby, "najhorší" dôvod pre politika, aby sa správal v medziach zákona a konal v záujme svojich voličov. Som presvedčený, že teraz je ten správny okamžik presadiť tieto dva body.

Tiež som išiel. Nekachličkoval som kupelňu, robil som niečo iné a tým nemyslím pozeranie televízneho programu. Šiel by som len pre to hlúpe zadosťučinenie, že si môžem povedať svoje. Ale všimol som si, že sa niečo zmenilo a tak som tentokrát šiel, ...,  s nádejou? Šiel som povedať svoj názor na otázku referenda číslo 2. Viac ako pätina občanov Slovenskej republiky sa vtedy vyjadrila úplne jasne. Treba zrušiť poslancom imunitu. Chceme, aby boli zodpovední za svoje činy.
Proti bolo menej ako 20-tis. voličov, čo spolu s neplatnými lístkami tvorilo menej ako 5% zúčastnených voličov. Volebná účasť bola nízka, ale aj tak vo všetkých krajoch Slovenskej republiky prekročila 20%. Niektorých ľudí to proste nezaujíma a je to ich vec. Podľa mňa boli splnené všetky podmienky spravodlivého demokratického celospoločenského hlasovania. Informačná kampaň bola dostatočná. Všetci mali volebné miesto na dosah a aj dosť času. Nekonal sa žiaden štrajk, hurikán, zemetrasenie ani snehová víchrica.
Nasledovala likvidácia vôle pätiny občanov ostrými aj tupými politickými špičkami, nehovoriac o niekoľkomesačnej diskreditačnej kampani zo všetkých (najmä politických) strán. Dokonca nám v podstate povedali, že ani keby 2,5 milióna a jeden oprávnený volič vstalo a povedalo: treba hneď urobiť toto alebo v žiadnom prípade nerobte ono, nič to nie je platné. Politická strana, ktorá získala v parlamentných voľbách viac ako 50% hlasov by to sama o sebe mohla prekaziť, alebo ak by chcela, dokonca urobiť úplný opak. Pre platnosť volieb do Národnej rady SR nie je stanovený minimálny počet zúčastnených voličov a tak to teoreticky môže byť iba 76 hlasov pri celkovej účasti 150 voličov. Samozrejme je to ilustratívny príklad zveličený do absurdity, ale počuli sme ich dosť v súvislosti proti priamej demokracii, dokonca ešte absurdnejších a tak som pridal tento jeden v jej prospech.
Všetko zmizlo pod nánosom špiny a prachu - nekonečných bezvýznamných debát, hádok, škandálikov, prekáračiek, politických dohôd, nepozorovanie sa vŕšiaci deň za dňom. A načo to všetko? Veď aj tak nikto z politikov nie je za nič (čo urobí alebo neurobí) naozaj zodpovedný. Bez diskusie, kto alebo čo, za to môže, je úplne jasné, že politické strany samé o sebe neposkytujú záruku slobody a demokracie. Nehovoriac o úplne katastrofickej situácii (a pritom tak skutočnej, že ju každý môže vidieť), keď niektorá politická strana získa v parlamente ústavnú väčšinu.


Zrazu sú tu ďalšie voľby. Čas haniť a chváliť(sa). Dokonca viac ako inokedy. Máme veľké šťastie, že politici nás prišli prosiť o dôveru skôr ako sme stačili zabudnúť. Pre začiatok sa niekoľko desiatok tisíc ľudí stretlo a znova jasne povedalo, že skončila (1) imunita politikov aj (2) nemohúcnosť občanov uskutočňovať priamo veci verejnoprospešné. A zrazu a konečne sa politici pýtajú čo ľudia chcú, namiesto, aby ich presviedčali, že jedine oni alebo bude stašne zle, alebo že za to môžu iní. Síce sú to skôr panické - čo vlastne chcete? aké sú vaše požiadavky? ako si to vôbec predstavujete?, ale predsa.    
A vtedy som si spomenul na presne, možno dokonca doslova presne také isté otázky. Otázky režimu, ktorý bol v koncoch a začal vyjednávať. Pýtal sa, akú cenu bude musieť zaplatiť. Neviem posúdil, akú cenu majú minulé hriechy (samozrejme okrem porušovania ľudských práv) a či a ako sa majú platiť. Sú ľudia, ktorí sa tomu venujú a chcú sa tomu venovať. Je pravda, že naše úspechy umožnilo pôsobenie niektorých politikov a politických strán, ktorí sa museli vysporiadať s "neštandardnými" podmienkami doby. Je ale tiež pravda, že je to výsledok práce nás všetkých. Ešte dôležitejšie je povedať, že žiaden politik na Slovensku sa na odmenu za svoju doterajšiu prácu nemôže sťažovať. Ale úplne najdôležitejšie je povedať, že takéto správanie dnes a zajtra už nechceme.
Mnohí z tých, ktorí teraz kladú tie vyššie uvedené otázky, dávnejšie tiež mrzli na námestí. Vtedy žiaden z nich nečakal, že študent na námestí sformuluje novú ústavu, pravidlá efektívneho referenda alebo iniciatívy. Vtedy išlo o koniec beztrestnej vlády jednej strany a slavili sme úspech. Dúfajme, že teraz to bude koniec beztrestnej vlády akejkoľvek politickej strany. Že nájdeme spôsob ako uplatňovať priamu demokraciu a kontrolu politikov inak ako na burácajúcom námestí.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?